Etické výzvy nových technológií

Etika nás učí rozlišovať medzi Dobrom a Zlom. Časy, keď na ich odlíšenie stačilo desať božích prikázaní, sú dávno preč. Dnešný svet prináša množstvo eticky nejednoznačných situácií. Nemálo z nich prinášajú možnosti, ktoré nám dávajú nové technológie a ktoré sú praktickým uplatnením nových vedeckých poznatkov. Týmito výzvami sa zaoberá COMEST (World Commission on the Ethics of Scientific Knowledge and Technology), pracovná skupina UNESCO, na činnosti ktorej sa podieľajú členské štáty prostredníctvom svojich Komisií pre UNESCO a ich Výborov pre bioetiku. Ten slovenský v máji tohto roku v Bratislave hostil nielen riadne zasadnutie COMESTu, ale i konferenciu Nové etické otázky späté s pokrokom vied a technológií.

Dva dni konferencie sa nesústredili výlučne na etické otázky, na to, kde pokrok vedy zotrváva v oblasti Dobra a kde jeho hranicu prekračuje. Dobro a Zlo obvykle pomenúvajú spoločenskí vedci. Aby našli spoločnú pôdu a spoločnú reč s prírodovedcami a technológmi, potrebujú vzájomne pochopiť, čo tí druhí robia. Takže aj časť diskusie na konferencii bola venovaná tomu, kde sú hranice poznávania a aplikácií súčasných vied a technológií, inými slovami tomu, o čoho Dobre alebo Zle máme uvažovať.

Nano-technológie, makro-problémy

Najväčší priestor v programe konferencie dostali nanotechnológie. To slovo je podprahovo prítomné všade okolo nás. Aj obrazovku môjho počítača utieram nanoutierkou. Na čelnom skle auta zabraňuje nanopovlak vytváraniu vodného filmu za dažďa a prilepovaniu nečistôt za sucha. Nanotechnológie sa využívajú v elektrotechnike, zdravotníctve, strojárenstve, chemickom i textilnom priemysle, vo vojenských technológiách, v ochrane životného prostredia. Veľkosť svetového trhu pre nanotechnologické produkty sa odhaduje na 20 miliárd dolárov. Jeden nanometer je 10-9m. Je to približne 10násobok veľkosti atómu, takéto veľké môžu byť molekuly. Objekty, s ktorými nanotechnológie narábajú, môžu byť aj väčšie. Rozhodujúce je, že štruktúrne čiastočky hmoty, s ktorými pracujú, sú také malé, že zmenia vlastnosti, ktoré sú pre ne v makroskopickej veľkosti typické. Napríklad čiastočky zlata menšie ako 500 nanometrov sú červené a majú iné elektrické vlastnosti. Grafén je tiež len uhlík — ale v jeden atóm hrubej vrstve (nanovrstve) má unikátne fyzikálne vlastnosti, ktoré už jeho objaviteľom získali Nobelovu cenu a očakávajú sa od nich skvelé aplikácie počínajúc kvantovým počítačom po detekciu patogénov.

Pre praktické využitie sú podstatné vlastnosti nanočastíc ako elektrická vodivosť, schopnosť väzby s inými časticami alebo schopnosť pohybu v krvnom riečisku. Nanotechnológie umožňujú nielen výrobu nových elektronických súčiastok, ale i nové spôsoby distribúcie liečiv v organizme alebo nové spôsoby dekontaminácie vôd. Voda je pritom vôbec jedným z najdôležitejších problémov dneška a budúcnosti. Celý svet potrebuje bezpečný prístup k pitnej vode, potrebuje infraštruktúru, ktorá ju bude distribuovať (neviem ako u vás v Čechách a na Morave, u nás v Bratislave každú chvíľu opravujú spontánne vzniknutú dieru v starom potrubí), potrebujeme sa o ňu rozumne rozdeliť s ekosystémom a musíme si z nej vydeliť (väčšiu) časť na výrobu jedla a energie. Nanotechnológie môžu pomôcť zabezpečiť čistú vodu. V Treťom svete to znamená zbaviť ju patogénov, vo vyspelých krajinách vyčistiť ju od chemikálií.

Čo pomáha a čo ničí

To, čo robí nanotechnológie príťažlivými pre praktické aplikácie, môže však byť súčasne zdrojom doteraz neznámych rizík. Samotná veľkosť (či skôr malosť) môže byť príčinou toxicity látok, ktoré sú v bežnej forme neškodné, pretože umožňuje iné interakcie s povrchom buniek alebo s inými látkami v organizme. Čo s nimi, keď sa po použití stanú odpadom? Skládky a spaľovne boli navrhované na spracovanie makroskopického odpadu. Samotný transport je problematický — ako po ceste nevytrúsiť niečo tak malé? Napríklad nanostriebro je dnes už bežnou súčasťou životného prostredia a začína strácať antibakteriálnu účinnosť, pretože sa objavujú rezistentné kmene baktérií.

Najneskôr teraz je preto potrebné sústrediť sa na výskum bezpečnosti pri práci, rizík pre zamestnancov, používateľov a pre životné prostredie. Dnes nemáme ani dostatok znalostí, ani neprebieha dostatočný výskum. Dodnes bolo publikovaných približne 300 000 vedeckých prác o nanotechnológiách a iba 14 000 z nich sa venuje ich interakcii so životným prostredím. Priveľa pozornosti sa venuje akútnym účinkom, ktoré sú zrejme malé až zanedbateľné, a príliš málo pozornosti sa venuje účinkom dlhodobým. V tomto bode vstupuje do hodnotenia etika. Úlohou vedcov je riziká identifikovať a odhadnúť ich rozsah. Potom ich treba vážiť proti odhadu prinášaného prospechu a prijať rozhodnutie o regulácii. Regulačné zákony už patria do sféry politiky. A do rozhodovania politikov vstupujú tri záujmové skupiny, ktoré vyznávajú rozdielne hodnoty a majú rozdielne ciele: priemysel (alebo ekonomika všeobecne), občania a armáda (áno, nanotechnológie môžu ponúknuť aj významné vojenské aplikácie). V rôznych oblastiach sveta majú títo traja hráči rôzne postavenie a tým aj hodnoty, ktoré jednotlivé skupiny vyznávajú, majú rozdielne šance. Nám v Česku a na Slovensku sa to tak možno nejaví, ale z perspektívy UNESCA sa Európa odlišuje silnejším postavením občanov. Sú aktívnejší a politici ich berú vážnejšie, ako vo zvyšku sveta. Napokon odlišná pozícia geneticky modifikovaných plodín na trhu v USA a EÚ to potvrdzuje.

foto: jurvetson, Wikimeda Commons

Od nanotechnológií veľa očakávajú rozvojové krajiny, alebo aspoň ich vzdelané vrstvy. Či im naozaj pomôžu, závisí od postoja zvyšku sveta, od toho, či vývoz technológií do týchto krajín bude hnaný (finančnými) záujmami vývozcov, alebo budú súčasťou programu navrhnutého tak, aby priniesol úžitok miestnym používateľom. V druhom prípade bude motivácia eticky hodnotná, ale program bude musieť nájsť priamo na mieste hodnotovo kompatibilných nositeľov. Technológie prinesú úžitok iba vtedy, ak prídu medzi ľudí, ktorí ich budú aspoň akceptovať, ak už nie vítať, a medzi ktorými bude dostatok ľudí tak kvalifikovaných, aby mohli byť dlhodobo využívané. Dediny s 500 obyvateľmi tieto podmienky nesplnia — bude potrebné nájsť spôsob spájania osád do dostatočne veľkých sietí. To je opäť priestor pre podporné programy veľkých medzinárodných organizácií typu OSN a UNESCO, ktoré musia citlivo zvažovať, čo pomáha a čo ničí.

Znám svého robota jménem, mám svého robota rád

Ďalšie etické výzvy prináša rozvoj robotiky. Kým v druhej polovici dvadsiateho storočia sme sa stretávali s industriálnymi robotmi, ktorí nahradzovali ľudí pri konkrétnych výrobných operáciách, dvadsiate prvé storočie patrí servisným robotom. Tí vykonávajú úkony, ktoré možno zaradiť do sféry služieb. Asi neprekvapí, že priekopníkom ich využívania je Japonsko. Už štrnásť firiem tu ponúka robotov, ktorí sa starajú o malé deti, strážia ich, komunikujú s nimi. Reakciou na starnutie japonskej populácie je vývoj robotov, pomáhajúcich nevládnym. Problémom je definícia starostlivosti. Roboti robia určité úkony, ale nedokážu vytvárať vzťahy a ponúkať pochopenie, ktoré sú (naj)dôležitejšou súčasťou opatery.

Chirurgické roboty zasa umožňujú vysoko kvalifikovaným špecialistom vykonávať operácie bez potreby cestovať okolo sveta, ale preceňujú sa ich možnosti a už sa začínajú objavovať žaloby poškodených pacientov. Najviac etických problémov je spätých s využívaním robotov v armáde. Dnes sú dostupné a využívané automatické zbraňové systémy jednak pozemné, jednak letecké — známe drony (v preklade trúdy, česky trubci — pozn. red.). Tieto zbraňové systémy si samé vyberajú cieľ. Ich použitie porušuje princípy zodpovednosti (živý vojak si spravidla uvedomuje dosah toho, čo robí), rozlíšenia a úmernosti (živý vojak vie vyhodnotiť rozsah nepriateľskej akcie, respektíve vôbec rozoznať nepriateľa a primerane reagovať). Bezprostredná reakcia robotického systému sa nedá dostatočne predvídať — môžu oveľa ľahšie začať aktívny konflikt. Na rozdiel od živých ľudí nedisponujú „zdravým sedliackym rozumom“ a akékoľvek porušenie ľudskej dôstojnosti im je ľahostajné. Síce znižujú straty tej strany konfliktu, ktorá ich používa, ale súčasne zvyšujú straty toho, proti komu sú nasadené.

Armádne roboty môžu slúžiť aj ľudskému dobru. Po svete je dnes rozosiatych viac ako 100 miliónov mín, každý rok ich pribúdajú asi 22 milióny. Cena jednej míny je 3—25 dolárov, cena jej zneškodnenia sa pohybuje medzi 700—1000 dolármi. Roboty môžu nahradiť ľudí a znížiť cenu a čas odmínovania. Dobré výsledky v ich vývoji má napríklad Slovensko. Musia ale pracovať so 100% spoľahlivosťou — akékoľvek nižšie číslo neplní účel. Od automatických zbraní takúto vysokú presnosť neočakávame.

Kým roboti sa nám môžu zdať (zatiaľ) vzdialení, v informačnej spoločnosti sme až po uši. Informačná revolúcia bezprostredne mení podstatu ľudskosti. Informácie sú tým, čo predchádza každej etickej akcii. Informácie vytvárajú obraz sveta, v ktorom každý žije a stávajú sa najvyššou formou konštruovanej reality. Súčasný stav technológií na jednej strane umožňuje ľahký prístup k informáciám, na druhej strane umožňuje ich ľahké kradnutie a falšovanie. Len v USA bolo vlani 350 000 prípadov krádeží identít. Chýbajú nám definície pojmov, ktoré boli v tradičnej spoločnosti viacmenej jasné: súkromie (o ktoré sa nemusím podeliť?); presnosť (kto zaručí, že informácie, ktoré dostávam, sú pravdivé?) a možno najdôležitejšie — vlastníctvo (kto je skutočným vlastníkom informácií?). Informačná spoločnosť priniesla nový druh ekonómie — ekonómiu pozornosti. Pozornosť sa stala novou komoditou, ktorú možno akumulovať ako kedysi finančný kapitál. A ako peniaze prináša ľuďom nerovnosť — novou „chudobou“ sa stáva neviditeľnosť. V praxi je táto neviditeľnosť previazaná s tradičnou, peňažnou chudobou.

Buď vôľa Tvoja

Kto je za to zodpovedný? Technickému využitiu predchádza základný výskum. Priamym produktom vedeckého výskumu sú vedomosti. Už Francis Bacon vedel, že vedomosti sú sila. A silu treba používať zodpovedne. Štyri storočia po narodení Bacona vznikla — tiež v Anglicku — Britská spoločnosť pre spoločenskú zodpovednosť vo vede (British Society for Social Responsibility in Science). Atmosféra 60. a 70. rokov minulého storočia priala vzniku viacerých podobných hnutí, v USA napríklad v roku 1969 vznikla Spoločnosť zainteresovaných vedcov (Union of Concerned Scientists). Zodpovední vedci musia otvorene poukazovať na neetické využívanie ich vedomostí. Na druhej strane, nemali by zneužívať autoritu svojho mena na vyslovovanie súdov v oblastiach, v ktorých sami nepracujú. Ale i vedec ako eticky konajúci jedinec je vedený svojou osobnou škálou hodnôt. Tá mu určuje, ktoré využitie jeho poznatkov je na strane Dobra a ktoré je už na strane Zla. Podľa toho sa rozhodne, akú radu dá politikovi, ktorý urobí regulačné rozhodnutie a uvedie ho do praxe. Vidno to napríklad z rozdielnych regulácií geneticky modifikovaných plodín v USA a v EÚ. Politici na oboch stranách Atlantiku zabezpečujú z ich pohľadu optimálny scenár. Rozdiel je v tom, ako váhujú prínosy a riziká.

Originál článku je dostupný zde https://www.sedmagenerace.cz/eticke-vyzvy-novych-technologii/